Most a okolie boli poslednou destináciou, ktorú by som si vybrala na predĺžený víkend. Z detstva som si toto mesto pamätala ako zadymené, priemyselné a sivé — a presne preto ma tak prekvapilo. Strávili sme tam tri dni, od štvrtka do soboty, a odniesli sme si príbeh, aký sa inde v Európe nájde ťažko: mesto, ktoré komunisti kvôli uhliu zbúrali do základov, a kostol, ktorý pred tým zbúraním doslova ušiel po koľajniciach.
Kde sme bývali: zámok Červený hrádek
Ubytovali sme sa na Červenom hrádku pri Jirkove a bola to tá najlepšia možná voľba. Zámok stojí na okraji lesa pod Krušnými horami, okolo neho je anglický park s pavilónmi a sochami — od roku 2019 je chránený ako prírodná pamiatka. Po dni strávenom medzi baňami a búraním je to presne to miesto, kde si chceš sadnúť a chvíľu nič nerobiť. Ako základňa na Most a okolie sa to nedá prekonať. Prehliadku zámku sme stihli na poslednú chvíľu — posledný okruh ide o štvrtej — a potom sme sa ešte prešli parkom k jazierku, ktoré je tam naozaj pekné.
Meno má zámok po farbe. Na tomto mieste stál od začiatku 15. storočia gotický hrad Borek a počas husitských vojen ho jeho vtedajší majiteľ dal opraviť a natrieť fasádu na červeno. Od tej farby mu ľudia začali hovoriť Červený hrádek a v písomnostiach sa tak spomína už v roku 1422. Dedina pod zámkom prebrala meno po ňom, nie naopak.
Dnešnú barokovú podobu dostal zámok v rokoch 1669 až 1675 a neskôr patril Lichtenštejnovcom. Má aj jednu ťaživú kapitolu: v roku 1938 sa tu posledný súkromný majiteľ stretol s britským lordom Runcimanom a predstaviteľmi Sudetonemeckej strany — teda pár týždňov pred Mníchovom. Od roku 1996 zámok patrí mestu Jirkov.
Hrad Hněvín a divadlo pod holým nebom
Na hrade Hněvín priamo nad Mostom sme boli na predstavení Noc na Karlštejne — historickej veselohre Jaroslava Vrchlického s hudbou Karla Svobodu. Bola to rozlúčka s letnou divadelnou sezónou a hralo sa vonku, pod holým nebom.
Kulisou nebola kulisa. Kulisou bol samotný hrad. A aby toho nebolo málo, na scéne bol aj živý kôň. Takéto veci sa v kamennom divadle jednoducho nedajú zahrať. Od nás desať bodov z desiatich — a ak sa niekedy dostaneš do Mostu koncom leta, pozri sa, čo sa na Hněvíne hrá.
Z vyhliadkovej veže navyše vidno Most a okolie ako na dlani — celé mesto, Krušné hory aj České stredohorie. A práve odtiaľ najlepšie vidno, o čom celý tento článok je.
Kostol, ktorý precestoval 841 metrov
Toto je tá časť, ktorá ma dostala najviac. O likvidácii historického Mostu rozhodla československá vláda 26. marca 1964 — pod mestom bolo hnedé uhlie a uhlie malo prednosť. Búranie sa ťahalo vyše dvadsať rokov a definitívne skončilo 1. apríla 1987. Zo sedemsto rokov histórie zostali dve veci: zvyšky hradu Hněvín a jeden jediný kostol.
Gotický kostol Nanebovzatia Panny Márie postavili po požiari z roku 1515. Základný kameň položili 20. augusta 1517 a stavalo sa až do roku 1549, financovala to zbierka po celej strednej Európe, na ktorú mešťania dostali povolenie od pápeža aj od dvoch kráľov. A tu je detail, ktorý ma na celom príbehu baví najviac. Ten základný kameň išiel do zeme pár týždňov predtým, než Martin Luther zverejnil svojich 95 téz. Kým sa kostol tie desaťročia staval, nemecky hovoriaci Most prestúpil na luteránstvo — dokončovalo ho teda evanjelické mesto. A vysvätiť ho prišiel katolícky arcibiskup, pražský Zbyněk Berka z Dubé, až v roku 1594, po rekatolizácii. Postavili evanjelici, posvätil katolík.
Svätilo sa tu pritom celkovo trikrát. Prvýkrát ešte pôvodnú ranogotickú baziliku z polovice 13. storočia, ktorá na tom istom mieste stála do požiaru v roku 1515 — zachovala sa z nej východná krypta a vnútorné murivo západnej veže, takže kus jej stojí ďalej. Druhýkrát v roku 1594 a tretíkrát v roku 1993, po presune a obnove.
A ten presun je kapitola sama osebe. Namiesto zbúrania sa kostol rozhodli premiestniť. Od 30. septembra do 27. októbra 1975 ho po štyroch koľajniciach posunuli o 841,1 metra. Vážil okolo dvanásťtisíc ton a pohyboval sa rýchlosťou dvoch centimetrov za minútu — celá cesta trvala 646 hodín a riadil ju počítač. Je to zapísané v Guinnessovej knihe rekordov ako najťažší predmet prepravený po koľajniciach.
To dlhé búranie malo aj jeden nečakaný vedľajší efekt — mesto v troskách si našli filmári. Bola to hotová vojnová kulisa, ktorú netreba stavať ani šetriť: keď potreboval režisér vyhodiť do vzduchu celý dom, nikomu to nevadilo, lebo ten dom mal aj tak padnúť. Natočili sa tu Most u Remagenu, Jatka č. 5 podľa Vonneguta aj sovietsky Boj o Moskvu. Najznámejší je ale americký Na západní frontě klid z roku 1979 — v starom Moste sa točil osem týždňov a vznikli tu prakticky všetky zákopové a bojové scény. S výbuchmi filmárom pomáhali aj pyrotechnici z baní.
Stojíš pred ním a uvedomíš si, že všetko naokolo — každý dom, každá ulica, celé staré mesto — je preč. Zostal len on. Nič iné o tom, čo Most a okolie zažili, nepovie tak presne ako tento jeden kostol.
Zámok Jezeří, ktorý zmizol z máp
Zámok Jezeří nad Horním Jiřetínom je najsmutnejšie miesto z celej cesty.
Zámok sa pôvodne volal Eisenberg a české meno Jezeří dostal podľa Komořanského jazera, ktoré sa kedysi rozlievalo priamo pod ním. Už v 14. storočí sa jeho majitelia písali „z Jezera“. Lobkovicovci dali jazero v roku 1831 vysušiť a do roku 1872 bolo úplne preč. K zámku patrila záhrada s vodnými prvkami a sochami, rozsiahly anglický park a arborétum so vzácnymi drevinami a tromi rybníkmi. Veľká oválna sála bola v roku 1805 upravená na zámocké divadlo — rodina Lobkovicovcov bola mecenášom Beethovena a hrávalo sa tu jeho dielo.
A potom prišlo uhlie. Komunisti zámok znárodnili, sídlila v ňom armáda a po jej odchode ostal opustený. Za normalizácie ho určili na demoláciu, aby sa mohlo ťažiť. Zbúrať ho ale nakoniec netrúfli — spochybnili jeho hodnotu, prestali ho kresliť do máp a počítali s tým, že sa naň zabudne a rozpadne sa sám. Zachránilo ho to, že v 80. rokoch vznikla skupina nadšencov, ktorá sa po roku 1989 pretavila na Spoločnosť pre obnovu Jezeří. Obnova beží dodnes, pomaly, po častiach.
Dole pod zámkom je lom ČSA — tam, kde bolo najprv jazero a potom polia. Ťažba sa tu skončila v roku 2024 a plánuje sa zatopenie: má tam vzniknúť nové Komořanské jazero. Krajina sa teda po dvesto rokoch vráti zhruba tam, kde začínala.
Ešte jedna vec, ktorá nás pobavila: zámok si obľúbili filmári. Točil sa tu americký horor Kvílení vlkodlaků II z roku 1985 — filmári vtedy premaľovali steny jednej miestnosti a tak to tam ostalo dodnes. Z novšieho je to seriál Pustina. Aktuálne otváracie hodiny a prehliadkové okruhy nájdeš na oficiálnej stránke zámku Jezeří.
Kopce, ktoré vyzerajú ako z Filipín
Toto ma bavilo asi najviac. Z veže kostola aj z Hněvína vidno v krajine zvláštne oblé kopce, ktoré mi okamžite pripomenuli Chocolate Hills na filipínskom ostrove Bohol. Je to České stredohorie a naozaj vzniklo vulkanickou činnosťou, zhruba pred 35 až 25 miliónmi rokov.
Nie sú to ale sopky v pravom zmysle slova. Magma utuhla pod povrchom a nikdy nevybuchla — mäkšie okolité horniny potom milióny rokov erodovali preč a zostali stáť len tvrdé vnútorné jadrá. Odborne sa im hovorí mostecké fonolity, čiže znelce. Presne preto majú ten oblý, akoby „vystrčený“ tvar.
A pointa navyše: filipínske Chocolate Hills sú geologicky ich pravý opak. Tých kopcov je na Bohole vyše tisícdvesto a začínali ako koralový útes — vápenec sa tektonicky vyzdvihol nad hladinu a dážď ho potom milióny rokov rozpúšťal do tých pravidelných kužeľov. Od roku 2023 je Bohol prvým filipínskym geoparkom UNESCO. Takže na jednej strane tvrdá vyvretá hornina, ktorá erózii odolala, a na druhej mäkký vápenec, ktorý sa erózii poddal. Jeden tvar, dva úplne opačné procesy.
Mimochodom, tie veľké komíny pri meste, ktoré sú odtiaľ tiež dobre vidno, patria teplárni v Komořanoch. Kúri viac ako tridsiatim tisícom domácností v Moste a Litvínove a ten najvyšší komín má 180 metrov, stojí tam od roku 1963.
Most a okolie na tanieri
A teraz to, kvôli čomu sem asi väčšina ľudí chodí. Jedlo.
Na hrade Hněvín sme boli v reštaurácii Kelly. Steak bol celkom dobrý, ale husacia pečienka bolo sklamanie — a to sa píše ťažko, lebo v Česku by som ju čakala lepšiu. Na Slovensku sa robí výrazne lepšie. Ak máš rada hydinu a chceš si ju spraviť doma poriadne, mám na blogu restované kačacie prsia, ktoré nikdy nesklamú.
Druhý večer sme skončili v minipivovare. Polievka bola slabá, ale rebierka boli absolútna topka — to bolo jedlo výletu. Krídelká s kórejskou omáčkou boli fajn, ničím ma ale nedostali; doma si radšej spravím vlastné medové grilované krídelká. A domáce pivo bolo presne také, aké má byť.
Skok do Karlových Varov
Most a okolie majú ešte jeden bonus, o ktorom sme dopredu ani nevedeli. V sobotu pred cestou domov sme sa rozhodli ešte odbočiť do Karlových Varov a dosť nás prekvapilo, že je to z Mostu len asi 70 kilometrov. Prešli sme sa po kolonádach a napili sa z prameňa.
Prameňov je v Karlových Varoch trinásť a každý má inú teplotu aj mierne iné zloženie. Najznámejší je Vřídlo, čiže Gejzír — má vyše sedemdesiat stupňov a strieka do výšky asi dvanásť metrov. Pije sa z tej typickej porcelánovej pipky a klasicky po malých dúškoch počas prechádzky, nie naraz.
Obedovali sme v Plzeňke. Boršč bol fajn, ale úprimne — chutil skôr ako kapustnica. Ak máš rada kyslú kapustu, u mňa na blogu nájdeš chrumkavý šalát z kyslej kapusty, ktorý funguje k mäsu skvele. Krídelká boli vynikajúce a pivo výborné. Moje krevety už boli len fajn — a to je vlastne to najužitočnejšie poučenie z celej cesty. Krevety si totiž doma spravím lepšie: robím na ne špagety s krevetami a paradajkami, ktoré mám v obľube už roky.
Čo si objednať, aby si neurobila moju chybu
Most a okolie nie sú gastronomická destinácia, kvôli ktorej by si sadala do auta — ale najesť sa tu dá výborne, ak si objednáš správne. A to je celé poučenie: v Česku objednávaj české. Krevety a boršč sú tam vždy len hosť a je to na nich cítiť. Nabudúce ideme na istotu:
- sviečková na smotane s knedľou
- guláš s knedľou
- vepřo-knedlo-zelo
- pečené koleno
- kačica s karlovarskou knedľou — to je tá žemľová rolka, nie zemiaková, a je to miestna klasika
- pstruh alebo iná sladkovodná ryba z niektorého z okolitých rybníkov
- k pivu utopenec alebo naložený hermelín
- a, samozrejme, pivo z miestneho pivovaru
A ešte jedno odporúčanie, na ktoré sme prišli až na mieste: skús ryby. Most a okolie majú prekvapivo veľa rybníkov a sladkovodná ryba tu býva čerstvá a lacnejšia než mäso. My sme to, priznávam, nestihli — tak to nechávam ako tip aj sebe na budúce.
Tri veci, ktoré nám vyšli najlepšie, boli zhodou okolností tie najjednoduchšie: rebierka, krídelká a pivo.
Most a okolie za predĺžený víkend: zhrnutie
Na Most a okolie ti pokojne stačia tri dni. Ak by si si chcela urobiť podobný okruh, takto to fungovalo nám:
- Deň 1: príchod, ubytovanie na Červenom hrádku, večer predstavenie na hrade Hněvín
- Deň 2: doobeda zámok Jezeří, potom gotický kostol v Moste a výstup na vežu, neskorší obed, o 16:00 posledná prehliadka Červeného hrádku a prechádzka parkom k jazierku, večera v minipivovare
- Deň 3: skok do Karlových Varov, obed a cesta domov
Most a okolie ma naozaj prekvapili a je to prekvapenie z tej lepšej strany. To zadymené mesto z mojich spomienok už neexistuje — dnes je tam veľa parkov a zelene, bane sa postupne zatvárajú a na mieste starého mesta je jazero. Zároveň je to miesto, kde si na vlastné oči uvedomíš, čo sa dalo urobiť len za komunizmu: zbúrať sedemstoročné mesto kvôli uhliu pod ním.
Na Slovensko sme sa v sobotu po obede dostali úplne v pohode, cesty boli prázdne. A ak máš rada takéto výlety, kde sa história a jedlo prepletú, pozri sa aj na to, ako sme zvládli Amsterdam a okolie za jeden deň alebo sprievodcu po východnej Sicílii.
Kváskový ťahák zadarmo
Prihláste sa na odber a pošlem vám ťahák na chladničku: koľko kvásku, hydratácia, harmonogram Dobrochleba a denník pečenia na vytlačenie. Potom vám príde e-mail vždy, keď pridám nový recept alebo cestovateľského sprievodcu s dobrým jedlom. Potvrdzovací e-mail príde v angličtine, stačí v ňom kliknúť na „Confirm email“.
